Canon EOS 350D Black

Konečne som sa už rozhodla. Po dvoch rokoch čakania som si povedala: Dosť! Dosť čakania a odkladania kúpi digitálneho fotoaparátu. Už som bola rozhodnutá kupovať Panasonic FZ 30, ale šéf ma prehovoril. Načo by som si dočasne kupovala nepravú zrkadlovku, keď aj tak mojim cieľom je kúpiť poriadny foťák. Má pravdu. Tak si to na interný lízing kúpim. Nie?



Natešene som pre neho cupitala do jednej radšej nemenovanej firmy. Zistili, že „aha, asi to neprišlo“. Keďže sme komunikovali telefonicky a posielala som kópiu komunikácie mailom aj s kontaktami, vôbec sa nečudujem, že ma nemoholi zohnať, aby mi oznámili, pani Oros bude to až zajtra, nemusíte zbytočne sem chodiť. Na moje počudovanie stalo sa tak.

Tak ma posadili pekne, boli tam ďalší ľudia - hovorím si: však chvílku počkám, keď ma posadili, asi sa bude niečo riešiť. Čakala som, čakala - z minúty na minútu znervôznela - už len z toho dôvodu, že namiesto toho, aby telefonicky tento pán zistil, kedy môžem pre tovar prísť, začal sa baviť s jednou pani na tému:
- Pani, to bude ťažké, to naozaj si k tomu budete musieť sadnúť.
- Nevadí, ja som teraz odpočinutá.
- Áno? A kde ste boli?
- V Egypte!
- Ani nie je na Vás vidieť...

... začala som sa zdvíhať zo stoličky...

- A ešte ste mi nedali ten papier.
- Nevieš Menopani, kde je ten papier?

... ale že prečo sa mi nevenovala tá jeho kolegyňa, len furt čumela do počítača a konštatovávala, že jej tam niečo nejde...

- Neviem. Nie je to tam na stole?
- Nie je. Tak kde to môže byť?
- Nemáte to v taške?

... teraz pani s pánom prezerali všetky svoje veci, tašky, kabelky -
a moje nervy roztekali. Rýchlo som ich pozbierala a davaj preč.

- Musím sa ponáhľať, zavolám Vám.
- Pani, neberú telefón. (Ani neskúšal volať!)
- Dobre, zavolám.

Prišla som do firmy. Je to dobré, že sa to takto stalo. Ráno ma totiž navštívil anjelský posol programátorského raja, ktorý mi zdelil info, že robili stránku - obchod s technikou - a čuduj sa svet - ten foťák je tam o 1 000,- Sk lacnejší. Hneď som zavolala do tejto firmy a obratom mi tam zistili, že bohužial nie je na celom Slovensku ani jeden navyše kus, ale sľúbili, že akonáhle bude, dajú vedieť. Možno zajtra, alebo pozajtra.

--------------------------------------
Medzitým mi povedali, že na celom Slovensku nie je ani jeden kus, ale že mi ho poskladajú, ale bude stáť o 4 litre viac... Tak čakám.

--------------------------------------
28/10/2005 - 20.37
Konečne som sa stala šťastnou majiteľkou tohto zázraku.
Teraz horím fotením, zavesím tu niekedy prvé výsledky môjho snaženia.

--------------------------------------
30/10/2005 - 15.00
Stavba poľovníckeho posedu

Veci, ktoré nemám rada

Dnes som v autobuse zistila, že popri perlách, ktoré ma vedia potešiť, existujú veci, ktore veľmi nemám rada. Považujem niektoré veci za nevychovanosť, možno niektoré veci by mali mať ľudia vrodené, ale nemajú:

1. Ten autobus je spomínaný v úvode tohto článku preto, lebo sa mi už viackrát stalo, a dnes tiež, že som sa začala cítíť hodne zle, keď sa niekto češe v autobuse. Dnes dve panie - pred vystupovaním z autobusu si upravili výzor - minule celú cestu jedna vlasatá slečna česala vlasatého chlapca (ešte aj s takou chlpatou kefou, čo tak riadne pretrháva vlasy) a potom mu ich zaplietala do vrkoča. Aj tak tie autobusy nie sú až také čisté a ešte aj toto. Každý z nás pozná, ako vyzerá kúpelka po riadnej úprave fazóny. Takže to je jedna vec.
   




2. Flegma ľudia. Táto kategória má viac podôb, ale najčastejšie sa s ňou stretávam tiež v autobuse. Každý piatok, keď sa nahrnú študenti k autobusu, hodila by sa tolerancia a empatia jednak vodiča a hlavne cestujúcich. Už sa mi viackrát stalo, že som sa NEZMESTILA do autobusu, lebo vzadu ľudia stáli pol metra od seba. Keď šofér zakričí: postúpte prosím - 2 ľudia najbližšie stojací od šoféra sa trochu pomrvia a koniec. Minule šofér vyhlásil: ešte vy pani a dosť - inak by sa tam zmestili ešte traja, ale otočila som sa a opýtala som sa ľudí za mnou: idete niekto ďalej? Jedna pani sa ozvala, že ide do Trenčína. Tak som vystúpila - však mne pôjde autobus o štvrť hodinku. Jej o 3 hodiny. Tak sme zostali vonku dve Senčanky. Nebolo to strašne, lebo naozaj nám šiel ďalší autobus, len ma hnevala blbosť ľudí, lebo kukali dopredu a videli, že sa tam ľudia tlačia, ale keďže im bolo dobre, tak vlastne nič. A nemusí to byť diaľkový autobus.
   


3. Nemám rada svoje dlhé zachomolené vety. Ale nemôžem proti ním nič spraviť. Tí, ktorí ma poznáte, viete, že žená narodená v znamení panny (teraz už by sa tu zišla bodka, ale ešte dopíšem) sa stráca v detailoch. Ako pri upratovaní. (Tak teraz sa mi to podarilo.) Začnem veckom a o tri hodiny ešte stále trčím v záchode s kefou a handrou v ruke. Síce záchod sa bude lesknúť, ale všetko ostatné zostane nedotknuté. Tak isto sa strácam v detailoch deja, lebo vybočím na vôbec nedôležité detaily a ich detaily a ich detaily. Ale kľudne sa pýtajte, keby som tú podstatu vynechala z prednášky. Môže sa stať.
   


4. Pri písaní príspevku Voľbyť či nevoľbyť som zistila, že existuje niečo, čo ma naozaj veľmi rozčuluje. Keď ľudia nadávajú na politikov, ale nešli voliť.

To be continued...

Veci, ktoré mám rada

Viac razy som si už povedala, že si spíšem zoznam vecí, ktoré ma vedia potešiť, ale nikdy sa tak nestalo. Takže uvádzam zatiaľ prvé položky mojich top vecí:


© Foto: Orflex, 2004

1. Najradšej mám čisté obliečky. Mám jedny veľmi kvalitné od kamarátky Zuzky z Nemecka, indicko-sloníkovité, zo saténovej bavlny. Je neskutočné, ako si to dokážem užívať. V prvú noc spím určite nahá... :-)



2. Keď je mi smutno alebo som chorá, vždy smrkám do zničených otcových kapesníkov, ktoré som si doniesla z domu. Mám ich asi 3, ani neviem ako sa ku mne dostali. Asi som ich mala vo vreckách mojho šatníka a až časom som ich objavila. Je to taká mierne nostalgická záležitosť - mám to veľmi rada.



3. Jar - (ročné obdobie, nie prostriedok na umývanie). Ale to asi všetci. Pamätám si, keď ma zobrali na výšku (na archu), mala som taký veľmi kľudný pocit, keď som svoju situáciu porovnávala so spolužiakmi, ktorý mali príjmačky v riadnom termíne. (pozn. na archu sa berie možno pol roka pred týmto riadnym termínom.) Bola práve jar. Všetci si vyzliekali kabáty - je to už samo o sebe príjemný pocit ľahkosti. Ako keď si niekto po dlhej dobe dá ostríhať dlhý cop. Pri prvom umývaní vlasov nevie, čo sa deje. Cítila som sa úspešná. Maturu som mala už viac-menej na háčiku. Bol to dobrý pocit. Odvtedy mi zostala tá jar.



4. Veľké stromy v lete a vánok. A mať čas si to užívať.



5. Rada nosím do vane pohár červeného vína. (Možno preto, lebo v teplej vode to viac udrie, ale samozrejme, to je len vtip.) Mnohokrát si sadneme s Tonkom spoločne do vane (bolo by blbé, keby som napísala, že to by ste mali vidieť, ale keď prepukne veľký záujem o to, ako sa tam pohodlne zmestíme, prezradím to). Väčšinou vtedy, keď sa vrátime z dovolenky a potrebujeme si oddýchnúť. :-) Vždy sa vraciame z dovoleniek ráno a máme ešte deň voľna - šup do vane s červeným vínkom a potom spinkať (aj). Je to veľmi dobrý spôsob relaxácie. Verte mi.



6. Syr. To je pôžitok, ktorý si neviem odoprieť. Čím tučnejší tým lepší. Najviac preferujem nasledovné typy syrov:
   
   Pivný syr - to je ten mäkký smradlavý.
   Olomoucké syrečky - kvargle - tieto môžem konzumovať len v lete na balkóne.
   Camembert, slovensky Encián, Hermelín - s bielou plesňou na povrchu.
   Niva - modrý syr - začiatočníčka predávačka maminke minule nechcela odkrojiť, že je to už zlé...
   Nepohŕdnem ani dobrou Fetou, Fetaki - ovčími syrmi.
   
   Všetky však musia spĺňať jednu dôležitú podmienku: musia byť aspoň 2 týždne po skončení minimálnej trvanlivosti. Vtedy sú správne mazlavé.

To be continued, hneď ako si spomeniem...

Náš nový technik...

Čau mami!

Keďže sme sa už dlhšie nevideli a už si mi dvakrát volala, že nevidíš nové veci na tomto blogu, tak Ti oznamujem, že zaúčam nového serverového technika a nemám čas sa zaoberať s blogom. Aby si verila, pripájam aj fotku.


© Foto: Dabl, 2005

Európsky unikát

Dlho sme ani nevedeli, čo to vlastne máme pod nosom. V roku 1867 dve vdovy darovali katolíckemu kostolu v Senci oltár vykladaný korálmi z brúseného skla. Pri výstavbe chóru ho vzhlbili skoro meter do zeme a zvrchu bol zakrytý asi 60 cm. Až pri rozobratí z dôvodu reštaurovania sa zistilo, aká je vlastne výška tohto európskeho skvostu.





Mala som možnosť nakuknúť do dielní reštaurátorov. Pán Eliáš je jeden z nich. Aj keď nie z toho umeleckého hľadiska, ale aj osvetľovanie tohto skovstu si žiada veľkú odbornú znalosť. S ocinom sme boli fotiť medzistav - pozreli sme sa na ešte neposkladané, ale už hotové dielce. (Foto: G. Agárdy)

Infovek

Sestra Gabika mi preposlala návod, ako zistiť, či žiješ v roku 2005.

1. Svoj PIN-kód nahodou naťukaš na mikrovlnke.
   
2. Už mnoho rokov si nehral pasians normálnymi kartami.
   
3. Keď trojčlennú rodinu eviduješ pod 15-timi telefónnymi čislami.
   
4. Pošleš mail kolegovi, ktorý sedí vedľa teba.
   
5. Vyhováraš sa, že preto nekontaktuješ starých známych, lebo nemaš ich mailovu adresu.
   
6. Doma zdvíhaš telefón hlasovým tónom ako v robote.
   
7. Aj doma pred vytočením tel. čisla ťukneš 0-ku.
   
8. 4 roky sediš pri tom istom stole v robote, ale pracuješ už v tretej firme.
   
9. Šéf by nezvládol tvoju robotu.
   
10. Zavoláš rodine, či sú doma, kým parkuješ do garáže.
    
11. Na konci každej televíznej reklamy je internetova adresa.
    
12. Keď nahodou odideš z domu bez mobilu (čo si 10, 20, 30, 40, 50
    rokov pred tým nepoznal), prepadneš panike a hneď sa poňho vrátiš.
    
13. Ráno hneď zapneš počitač, ešte pred tým, ako si pojdeš do kuchyne po kávu.
    
14. Keď sa usmievaš :) otáčaš hlavu doľava.
    
15. Usmievaš sa a prikyvuješ, keď to čítaš.

Foto: © Peter Szöcske Schlosser, 2005.